EnglishV Ostrave sa konal 20. – 22. mája 2022 v poradí už ôsmy ročník showcaseového festivalu Czech Music Crossroads (CMC) zameraného na jazz, world music, folk(lór) a príbuzné žánre. Jedným z jeho zahraničných partnerov bola aj platforma World Music from Slovakia (WOMUSK), ktorá vďaka podpore od Fondu na podporu umenia vyslala do Ostravy troch zástupcov domácej scény – tentoraz to boli skupiny Nogaband, Varkocs a Sole. Okrem nich festival navštívili aj Martin Noga a Vladimír Potančok za WOMUSK, Saša Pastorková a Vladimír Zrník za OZ Spectaculum a Robert Gregor za New Model Radio.
Predchádzajúcich sedem ročníkov (ak nerátame rok 2020 vynechaný kvôli pandémii COVID-19) sa konalo v areáli Dolní Vítkovice, kde „české hudobné križovatky“ robievali pravidelne v polovici júla predskokana väčšiemu a slávnejšiemu festivalu Colours of Ostrava. Tohto roku sa usporiadatelia rozhodli oba festivaly od seba oddeliť termínmi aj miestom konania. Dôvodov bolo viac, od nižšieho rozpočtu ako po minulé roky až po snahu netrieštiť sily a sústrediť sa na oba festivaly rovnako. A tak Priemyselný areál vo Vítkoviciach nahradilo štýlové „sorelové“ sídlisko z 50. rokov 20. storočia v Ostrave-Porube, ktoré postavili sovietski a československí architekti ako pýchu budovateľov krajších zajtrajškov a jeho dobre zachovaná (a v súčasnosti rekonštrukciou prechádzajúca) podoba bola vyhlásená za mestskú pamiatkovú zónu. V strede sídliska sa nachádza čerstvo zrenovovaný Dom kultúry Poklad z rovnakého historického obdobia, v ktorého sálach sa počas troch dní vystriedalo takmer 20 interpretov z Česka, Slovenska, Poľska, Francúzska a Južnej Kórey.
Túto zmenu mohli oceniť hlavne zahraniční delegáti festivalu a hudobníci, ktorý mali viac času spolu komunikovať, keďže všetky koncerty aj sprievodné podujatia sa konali pod jednou strechou. Piatkový program odštartovala regionálna hudobná hviezda – klavirista Tomáš Kačo, ktorý pochádza z mnohopočetnej rómskej rodiny z Nového Jičína, odkiaľ to dotiahol až na bostonskú Berklee College a koncerty v Carnegie Hall. V Ostrave návštevníkom festivalu predviedol svoj hudobný „patchwork“ zložený z nadžezlých prerábok českých ľudových piesní, Beethovena či The Beatles, a hoci miestami jeho zvuk skĺzol až k romantickému klavíru Jiřího Maláska, bola to poctivá muzikantská robota. Ako druhý v poradí sa predviedol slovenský Michal Noga Band (skrátene Nogaband) s pódiovou verziou oceňovaného albumu Stopy. Hoci na dosiahnutie štúdiového zvuku by boli potrební všetci hosťujúci hudobníci, delegátov zaujala aj táto „základná zostava“ kapely s virtuóznym primášom. V poľskom triu Batik sa stretli francúzsky kontrabasista, poľský hráč na tabla a spevák a hráč na elektrickú koru z Burkina Faso, ktorí ponúkli vydarenú a prirodzene znejúcu etno-fúziu. V porovnaní s nimi bol sklamaním výkon iného poľského zástupcu – dua Plastiq Lole (elektrická basgitara, loopy a spev), ktorého experimenty so zvukom vyvolávali skôr spomienky na tortu psíčka s mačičkou. Hoci zlatým klincom programu mala byť v piatok Maya Kamaty, speváčka z Reunionu reprezentujúca Francúzsko, jej koncert kvôli problémom s leteckou dopravou odpadol a tak večer ukončil sympatický domáci projekt speváčky Moonshye, spájajúci indie pesničkárstvo s hlasom Dolores O´Riordan a dobre šliapajúcou kapelou.
Sobotňajší program priniesol okrem niekoľkých konferenčných príspevkov, debát na rôzne témy či tzv. speed-meetingov, krátkych časovo obmedzených stretnutí účinkujúcich umelcov alebo ich zástupcov s odborníkmi z hudobnej brandže, hlavne najväčšiu porciu muziky – desať koncertov, medzi ktorými mali najväčšie zastúpenie kapely z Francúzska a Južnej Kórey. Francúzsky hudobný výsadok propagoval región Bretónska, s výnimkou mladej pesničkárky Joy.D. Hoci jej prejav znesie aj košatejšie aranžmány, na CMC vystúpila iba v dvojici s akustickým gitaristom a svojím soulovým hlasom vyvolávala zimomriavky. Trio Bel Air de Forro s brazílskou speváčkou Marianou Caetano a skupina NDIAZ majú spoločného akordeonistu. Volá sa Yann Le Corre a vie si poradiť rovnako dobre s tradičným brazílskym štýlom forró ako s crossoverovou hudbou, spájajúcou orientálne rytmy a tradičné bretónske štýly, ktorú hrá s NDIAZ. Ich strhujúci inštrumentálny set založený na dychovej sekcii a elektronickom podklade s neustále sa meniacimi rytmami nechal málokoho v sále chladným. A hoci ich rodáci – trio Fleuves – boli papierovo najväčšou hviezdou večera (doma sú častými headlinermi festivalov), bretónske tance okorenené jemnou elektronikou a saxofónom v ich podaní nemali podľa mňa takú silu ako u ich kolegov. Južnú Kóreu zastupovalo kvarteto Sinnoi zložené z hviezd domácej scény – folklórnej speváčky Bora Kim a jazzového kontrabasistu menom Wonsool Lee, doplnených hráčom na tradičný nástroj geomungo a dídžejom. Hoci išlo nepochybne o vysoké umenie, miestami pôsobilo spojenie týchto odlišných hudobných svetov len ako vypočítané na efekt. Menej virtuozity, ale o to viac duše a interaktivity s divákmi prinieslo vystúpenie „šamanskej“ kórejskej skupiny The Tune, takisto spájajúcej viacero žánrov a zvukov do funkčného celku. S kórejskými kapelami pekne ladilo aj vystúpenie posledných zástupcov Poľska – duo, ktoré tvorí jazzový gitarista Przemysław Strączek a taiwanská hráčka na tradičné nástroje er-hu a morin-khuur Chiao-Hua Chang, prinieslo dávku premýšľavého a citlivého prístupu k spájaniu rozdielnych hudobných kultúr. Zaujímavý džezový hudobný koncept, aj keď s nie vždy zrozumiteľným insiderským humorom, obsahovalo vystúpenie českého tria The Survivors.
Rozporuplné reakcie vyvolali sobotňajšie koncerty ďalších českých a slovenských zástupcov. Beskydská pesničkárka Kaczi aj žitnoostrovské trio Varkocs časť publika nadchli a inú časť odstrašili. V prípade Kaczi rozpor spočíval hlavne v nepomere hudobnej zložky a pódiovej prezentácie – pesničky s nádychom šansónu a túžbou riešiť dôležité problémy (ktorú brzdili slabé texty) nesedeli s imidžom šantánovej tanečnice s akordeónom ani s aranžmánom kladúcim dôraz na kontrabas, kopák, klavír a sláčikové kvarteto. V prípade skupiny Varkocs boli „etno-punkové“ verzie ľudových piesní tiež okorenené výrazným pódiovým imidžom. Kapelník Erik Turtev zaujal nielen virtuóznou hrou na rôzne druhy drumblí a vrkočmi, ale aj svojím zabávačským talentom pri uvádzaní piesní. Zatiaľ čo jedných tento prístup nadchol, iných pre zmenu odradil.
Nedeľný program mal v porovnaní so sobotou skôr oddychový charakter, ale napriek tomu sa podarilo vysoko nastavenú dramaturgickú latku posunúť ešte o kúsok vyššie. Duo Irena a Vojtěch Havlovi funguje na českej hudobnej scéne už desiatky rokov a ich hudba, inšpirovaná starou klasickou európskou hudbou i východoázijskými hudobnými tradíciami, je len ťažko zaraditeľná. Vystúpenie na festivale začali dialógom violončela a violy da gamby a postupne sa plynule prepracovali až k originálne poňatej štvorručnej hre na klavír. Polhodinová improvizácia na motívy vlastných skladieb bez jediného prerušenia vtiahla všetkých, ktorí sa nechali, do sveta nebeskej i ľudskej harmónie. Pre mňa osobne to bol vrchol celého festivalu. Celkom iný charakter malo vystúpenie posledných zástupcov zo Slovenska – skupiny Sole, ktorú tvoria speváčka Júlia Kozáková, klavirista Ľudovít Kotlár, kontrabasista (ale v iných projektoch cimbalista) Ľubomír Gašpar, akordeonista Filip Urda a bubeník Jakub Valiček. Jazzové úpravy ľudových piesní z rôznych krajín sveta bývajú zväčša dvojsečnou zbraňou – členom Sole sa však vďaka inštrumentálnym schopnostiam muzikantov a citlivému a vyzretému vokálnemu prejavu speváčky podarilo nájsť ideálnu rovnováhu medzi folklórom a džezom. Výrazným džezovým jazykom prehovorila vo svojich vlastných skladbách aj klaviristka Nikol Bóková a jej Nikol Bóková Quartet s hosťujúcim gitaristom Davidom Dorůžkom. Úplnú bodku za festivalom urobil koncert francúzskej speváčky Moonlight Benjamin. Rodáčka z Haiti so svojou sprievodnou kapelou a ich „vúdú-rokenrolom“ udržala už mierne unavené publikum celú hodinu na tanečnom parkete.
Hoci na ôsmom ročníku CMC hrali účinkujúci, hostia, usporiadatelia a delegáti festivalu silnú presilovku voči domácim platiacim divákom (mohlo to byť do veľkej miery spôsobené presťahovaním sa do nových priestorov), veríme, že táto tradícia, poskytujúca hudobníkom dôležitý priestor na prezentáciu pred zahraničnými odborníkmi a dôležitú spätnú väzbu, bude v Ostrave v aj nasledujúcich rozširovať naše hudobné obzory.
Vladimír „Potkan_FM“ Potančok
